Píšem

„Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou.“ Úvaha

11. března 2015 v 19:33 | Kureijī Kīra Kvakva^^
Maturita mi dýcha na krk, tak si čítam staré slohy, ktoré som písala, aby som ešte doladila chyby a tak.
Čítajúc tento som povedala, že kedže sa Vám moja minulá tvorba páčila, pridám niečo znova.
Je to minuloročná domáca úloha - učiťelka nam dala tému z minuloročnej matury.
ps: neznášam formátovanie článkov v toto editore....

"Veľkosť každého človeka sa meria jeho stratou."
(perex)

Rozprávanie na tému samota

20. ledna 2015 v 17:17 | Kureijī Kīra Kvakva^^
Hlásim sa do služby. Dnes Vám pre istotu neposkytnem žiadnu kresbu, fotku ani nezmyselné reči.
Dnes som dostala inpulz od mojej profesorky, keď mi pochválila prácu, ktorú som mala za domácu úlohu.
Niesom básnické črevo, ani spisovateľov koneč---, ale občas zo mňa niečo výjde. Väčšinou je to za domácu úlohu, inak by som sa sama od seba neprinútila, nebodaj, niečo napísať!
Pár krát som Vám sem šupla niektoré moje výplody, a kedže teraz nemám nič iné na zverejnenie, poskytnem Vám práve onú, pochválenú úlohu. Aj som sa čudovala, akú pozitúvnu reakciu spôsobila. Necítila som to ako niečo extra. Ale, vlastne, to pri mojej písanej tvorbe nikdy.
Téma bola: Rozprávanie na tému samota. Kedže sa pani profesorka priznala, že moju prácu hľadala aj na internete, či som to náhodou niekde nestiahla ( :D ), som rada že som ju nezverejnila skorej. To by bol prúser, že jo!
Ale pre istotu - pozdravujem Vás, pani profesorka, som to ja, vaša žiačka, K.M., a túto prácu som písala ja :D

POLOSAMOTA JE HORŠIA AKO SAMOTA

(Rozprávanie.)

->perex<-

Der Unsinn

6. prosince 2012 v 19:16 | Kureijī Kīra Kvakva^^
Takže, nuda robí svoje. Pôsobí na mňa aj ten dojem, že zajtra odchádzam do Welsu. Takže pod vplyvom toho všetkého som písala. Po nemecky. Chcela som napísať poviedku, ale nemala som nápad. Tak som využila tému týždňa. Popravde, ešte som po nemecky nepísala, no jeden krátky článok, ale toto bola pre mňa výzva. Raz som teda už básničku v nemčine písala, ale to som bola piatačka, takže si viete predstaviť, ako vyzerala :D Pamätám si prvé dva verše- zneli "Dežo heiße ich, und ich libe dich" :D Začiatok tejto básničky tiež neni bohvieako komplikovaný :D Vlastne celé to neni gramaticky náročné. Ale aj tak tam mám, stavím sa, kopu chýb.
Fotka-pri tejto atmoške som to písala :D Moja kniha Andersenových rozprávok a sviečka. Tú knihu si nesmierne vážim, neviem prečo. Možno preto že je tak stará. A je po nemecky.
Básnička:
Der Garden und das Gras sind als Himmel blau,
die Wolken binnen des Gewitters sind nicht grau,
der Tee ist im heißen wasser bleich,
das Blei ist natürlich weich,
der Pastor an der Gott glaubt nicht,
der Anonym hat Gesicht,
im Spigel sind keine Bilder,
der Vogel hat keine Feder,
in der Schule kann man nicht studieren,
den Leuten nach Rasse nicht sortieren,
das sind alles Unsinnes - willst du sagen?
für normale Leute ist das Quatsch - aber wirklich für jeden?
hast du schon von etwas verückt geträumt - als niemand anderes?
so warum, was andere phantasieren, ist Quatsch und wirklich alles?
barfuß an die Wolken will ich gehen,
was wirst du mir dazu sagen?
du hast kein Fantasie- du bist tot,
mehr lebend als du ist auch der Schimmel am Brot,
die Windel ist vollere als dein Kopf, mach etwas!
Ich habe kleinen Rat für dich, dir ich sage das:
Sitz nicht! sicher die Bücherei besuch!
und bitte, füll sich- nimm das Buch!
Preklad pre negermanistov. ktorý stráca rým a atmošku: klik c.č.

Marin a Lamei

5. července 2012 v 21:43 | Kureijī Kīra Kvakva^^
Takže, čo som sem dala to moje jedno úbohé dielo, celkom sa vám páčilo a chceli ste ďalšie.
Tak vám sem dávam moju školskú prácu.
Zadanie znelo : Vymyslite si tragédiu ako bola pyramos a thisbé len v modernom duchu.
Tak som to dáko splieskala. Nič moc.
Má to dej ale kedže to je napísané tým divným štýlom, tak to čítajte pomaly inak to nepochopíte :D
Zaradila som to do témy týždňa,
kedže nikdo z vás sa nedozvie prečo Lamei zmyzla. :P

Lamei bola krásna a prirodzená, ako málo ktorá žena v týchto časoch,
niet divu že Marin mal od prvého videnia pre ňu slabosť.
Ich láske však temná minulosť bránila, Marin totíž raz už zaľúbený bol.
Veľká láska to bola, no osud to chcel inak. Žena umrela.
Jej obraz však spoznal o pár rokov, v náhodnej žene v bielych šatách.
Oslovil ju a šlo to samo. No teraz sa bál, že stratí aj druhú.
On totíž vrahov chytal a jeden mu stále unikal. Pekný pozdrav mu zanechal,
kde jeho snom byť šťastným, bráni vrahovo slovo- pod zem zamece, na čom mu záležalo
záleží a bude záležať. Preto sa bál dať lásku najavo aj navôkol seba.
Lamei teda navrhla, že utečú ďaleko, kde po nich nezostane len mŕtve telo.
Dobre si to premysleli. Dohodli sa teda, že v nedeľu lietadlo skoré chytia,
keď Marin archívne zložky odovzdá spolu s výbavou policajta.
Lamei zbohom rodine dala, no slovka o pláne nepovedala,
kedže nevedomosť je pre nich lepšia. Marin sa rozlúčil s mramorom, na cintoríne pri lese,
vybral sa domov a oprášil kufre. Zavolal Lamei, no nedvíha- no žiadna zlá predtucha.
Hlavou si len dobré veci nechal premávať, keď kufre do auta nakladal.
Ešte staré miesto prehľadal, kde bývali ponožky. Pod doskou klasicky,
devina sa válala. Nebude ju už potrebovať. Cestou na letisko odovzdá ju-
len by strašil drahú svoju. Volal znova, no len cyklické pípanie. Tu zrazu konečne odpoveď.
Zvoní mobil a on sa teší. Zdvihne- ale hlas nespozná. Dýchať prestal.
Nie, zasa nie- hovorí si na ceste do márnice. Tam fotku ukážu mu, telo nikde-
no na ohorenom papieri, usmieva sa Lamei. Ževraj nehoda to bola. To je jasné.
To ho snáď sprevádza dáke prekliatie. Slzy v očiach, von vybehol.Za volant sadol a už sa veze-
nevie kam.Kde zastaviť ho napadne. A to prišlo skoro- to ho už na gatiach tlačilo púzdro.
Vytiahol starú priateľku a povie: "A ja som sa ťa chcel zbaviť? Prepáč,
môžeš mi to teda oplatiť". Zbraň odpovedala a zem zadunela.
Deň, dva dni, tri dni-nič sa s ním nedialo. Nik o ňom nevedel, len hmyz z blízkej zelene.
V tom mobil zvoní. Mucha bzučí. Mobil zvoní, mucha bzučí. Tu ozve sa Lamei:
Prepáč, je mi to ľúto. Vysvetlím ti ako to bolo-ja..." baterka sa vybila.
O týždeň Laime telefón zvoní. A už sa veze- do najbližšej márnice. Tam svojho milého vidí,
ani to že slzy roní, mu už nepovie, prečo tu vôbec leží.
Laima bola mŕtva z jej vnútra-svedomie ju zabilo, no telo ešte žilo. Sadla za volant,
a viezla sa dokým jej nenapadlo zastaviť. Tam vystúpila, postavila sa na kraj brala,
a výčitka ju dole ťahala. "Prepáč" bolo posledné slovo, pred krokom do prázdna.

Nepomenovaný koniec

4. července 2012 v 13:18 | Kureijī Kīra Kvakva^^
Krátky príbeh na jednu stranu zošita, čo som písala pred dvoma rokmi. Vôbec neviem písať, tak ale podelím sa oň. Neni dlhý ani krátky-je mega krátky. Rýchly a nepomenovaný koniec.
_____________________________
-Jedno pivo prosím!- ozval sa zvučný, zachrípnutý a mierne zadychčaný hlas. Niet divu, po takej ceste by bol každý zadychčaný. Po stole sa prišmyklo pivo spolu s pohľadom zvedavého barmana. Pohľad, ktorý sa usídlil na roztrhanej košeli, mužovy neunikol.
-Zlý deň- odpovedal na túto reakciu muž v roztrhanej károvanej košeli a v špinavých, potom zapáchajúcích rifliach. "Zlý deň," zopakoval si pohŕdavo v mysli, "keby len jeden."
Dopil pivo, zlízol si penu z rýchlo zarastajúcej brady a hodil barmanovy dvojeuráčku s gestom "zvyšok si nechajte". Nemal na rozdávanie, no nedať tringelt by okrem roztrhanej košele bolo moc podozrivé, najmä v tejto časti mesta. V nej sa chudobní ťažko uživia. A preto sem šiel. Tu ho nik hľadať nebude. Luxusné lústre, bohato zdobené stoly a stoličky-naňho moc gíčové, ale ideálny úkryt. Keby len vedel pred čím uteká. Pred sebou? Pred manželkou? Nie. Jedine tieto dve osoby na svete ho maju radi. Pred šéfkou? Pri tejto myšlienke sa mu vybavil obraz tučnej babizne v kostímčeku a kde tu trčí to sádielko. Hneď ho striaslo. Teplo však číhalo vonku, keď vyšiel z klimatizoveného baru. Zasa sa mu naskytol ten pohľad, ktorý mal pred vstupom do baru. Po ulici sa premávajú drahé autá, postavené domy ako z nákresov a on? Čo má on? Mastné vlasy a pomaly končiacu kreditku. Prechádzal sa po tomto opaku diery až dokým samo slnko nezvládlo tento pohľad a zašlo. Premýšlal, či má zmysel ešte utekať. V tom ho ožiarilo svetlo. Teda dokonca dve svetlá vedľa seba rýchlo rútiace sa smerom knemu.
Po chvíľke sa rozhodlo zaňho.
 
 

Reklama