Říjen 2014

Naked divofotenie

26. října 2014 v 12:31 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
So spolužiačkami sme si dali menšie fotenie :D Nápady (okrem tej fólie) šli spontánne :D Vzniklo vela divokých fotiek, najme tých neplánovaných a sponntánych, ale vznikli aj dáke "naštelované" :D
Neuveritelne mi vyhovovalo, ako sme boli "do kolekcie". Čiernovláska, tmavo-hnedovláska, špinavý blond, blondínka a ryšavka :D





Nicht so alt - Selfportrét

21. října 2014 v 17:15 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Poznáte ten pocit, keď máte strašnú chuť fotiť, no nemáte nápad? Ja to mám neustále. Včera som sa zvýjala v potrebe tvoriť, no ani za boha som nevedela ako. Tak som sa nasrala,zobrala foťák a improvizovala. A dáko vzniklo toto.
Ehhhm, prisahám, som čistá, neberem žiadne drogy.


Photoshop level 3000+
Dont judge me.

EDIT: po pól dni som zistila že mám v nadpise preklep. Fuc---uuu.

Prečo vždy Japonsko?

8. října 2014 v 20:39 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Keci na psychiku
Stále sa zamýšlam, kde je spravodlivosť. Prečo Japonsko vždy musí takto trpieť. Tí ľudia si to vobec nezaslúžia.
Ľudia by tam za druhého dýchali, keby sa to dalo. Ľudia si tam tak vážia druhého život, majú nesmiernu pokoru a pokoj. A tá príroda im nedá pokoj ani za svet. Prečo karma netresce ľudí, čo si to fakt zaslúžia? Ľudí čo dávajú malým deťom do ruky zbrane a učia ich zabíjať skorej, ako na nočník.
Predtým som sa vždy nad všetkými japonskými katastrofami pozastavila, polutovala a to bolo všetko. Teraz ma to však fakt zožiera. Keď som všetkú tú pokoru zažila na vlastnej koži. Až sa cítim previnilo, že som sa tomu vyhla. Už len to, že pri mne vybuchla sopka Ontake, zahynulo tam 47 ľudí, a ja som si proste odletela preč, ma trocha desilo. Ako proste odídem do bezpečia, medzi ľudí, čo si to ani nevážia. A prosím. Niesom ani týždeň na Slovenku, a v Japonsku už riadi druhý tajfún. Všetci okolo mňa stresujú, aké mám šťastie, že som už doma, a mne je to lúto. Neviem prečo cítim povinnosť prežívať ich bolesť s nimi...aj na diaľku. Viem, že s Japonskom nemám nič spoločné, že som tam doma asi ako eskymak u Kleopatri, ale za ten čas strávený tam, som dostala toľko dobrého pocitu a tak sa ku mne milo správali, že mám pocit, že im to musím splatiť.
Neviem či ma tu vobec niekto chápe. Asi si musíte myslieť, že nemám v hlave neičo v poriadku. Ja len keď si spomenem na to ich správanie, energiu a neskutočne pozitívnu auru....ách. Vždy sa mi vybaví ako spievam a smejem sa s tou bandou v parku, ako mi dáky mladý chalan chytil vo vetre obal od paličiek a s úklonom ho podal, ako mi v núdzi pomáhalo celé letisko, ako somnou behali, smútili i tešili sa...ako v parku dvaja mladý ľudia tešili deti bubli-fukom. Na to nikdy nezabudnem...

Toľko k tomu.