Červenec 2012

Podarky i podarené nepodarky

30. července 2012 v 22:06 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Takže dnes som zasa behala po záhradke a zasa som niečo nafotila. Zasa troška makra. Hold, neni nič iné k foteniu.
Mám tu pár vydarených fotiek a potom nepodarky ktoré ma však tak zaujali, že som ich sem musela dať :D Jedna akcia v PS ich ako tak zachránila ale...no veď usúdťe sami :D
PS: pekne mi pózoval pavúčik. Vlastne oni len sedia na sieti a nič nerobia. Ja som však musela vkročiť do ihličňanou aby som bola v takom uhle aby som si netienila. Po chvilke som zistila že celý ten strom je plný takých pavúkov takže som šla radšej fotiť včely, ktoré mi to tiež moc neulahčovali.

Akty zo záhradky

29. července 2012 v 16:31 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Tak, dneska je tak divne a navyše sa nudím. Tak som vybehla s foťáčikom do záhradky a pofotila som dačo. Už mi to chýbalo, dva týždne som nič poriadne nefotila, len tie blbé fotky, čo som sem dala predtým.
Okrem pocitu "konečne fotenie" som zažila nepríjemný zážitok. Ako by ste zareagovali, keby ste kukali do hladáčika a práve vtedy prejde pred vami 10 centimetrový mravec? No ja som sa skoro posrala. Fotím sestru, ostrím ostrím, som sústredená a zrazu mi prebehne mravec pred očami v nadživotnej veľkosti. Rýchle sebou začnem trepať, nie preto že by som sa bála mravcov ale zlakla som sa a nechápala som čo to bolo. Po ujistení že mi nič nehrozí, že sa mi to ASI iba zdalo, som pokračovala vo fotení. V tom sa to stalo zasa. Celá mimo som dala dole foťák z krku a upokojila sa. V tom ma to napadlo. Zistila so prečo mi pred xichtom behá 10 centimetrový mravec. Ja som totíž predtým fotila makro s otočeným objektívim a dako mi tá šikula (blbeček) vliezla do objektívu. V tom prípade som ho potom cez šošovku videla o dosť väčšieho :D Záhada vyriešená, odňala som objektív a poslala mravca het. Potom som mohla v klude fotiť ďalej :) A tu je pár výsledkov.

Posledná hŕstka cesto-fotiek

29. července 2012 v 16:12 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Takže, toto su už zrejme naozaj posledné. Kedže bolo už šero a moje automatické ostrenie vždy zamera na všetko ine len ne na budovu, tak trištvrtina fotiek je rozmazaná. Preto sú toto posledné, lebo sú to posledné fotky čo sú ako tak podarené, i keď aj tieto sú divné. No dávam ich sem aby ste si pozreli Bukurešť-scelku pekné mesto, až na to že je bláznivé.
(plavba po rumunskom Dunaji)

Home, sweet home

27. července 2012 v 20:03 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Tak ľudia, dneska približne o jednej poobede som konečne došla domov. Už mi to tam liezlo na nervy a nudila som sa. Všetkého som mala plné zuby. A zanechalo to na mne následky. Všetko čítam ako keby to bolo v azbuke, k hodinám automaticky pripočítavam časový posun, na všetko odpovedám "Da" a keď navôkol počujem rodnú reč, stále mám tendenciu vyskakovať "čooo? Slovááák?".
Okej k ceste. Posledný večer ma milo rozosmial jeden nemec. Kedže on nerozumel ani ň, tak vetu "tam to treba vypísať" naznačil niečim ako "Da es bdfckjfdbcj" sprevádzajúcim písajúcim gestom. Mne to prišlo strašne smiešne, ako sa snaží rukami nohami dohovoriť tak som sa rozchechtala. Na to sa začal smiať aj on a ťukol do mňa lakťom "Warum du lachst?", na čo som sa len usmiala. A to ma mrzí. Kedy konečne začnem naozaj komunikovať? Kľudne som mohla začať spontálne konverzovať, no vždy to mozog zablokuje. A to som si dala závezok že sa nebudem báť. Sranda. Keď si vetu pripravujem dopredu, vždy sa zakokcem a poviem totálnu blbosť. Ale keď reagujem spontálne, vtedy mi to ide. Bohužial ten blok... :/ Musím ho prekonať. Čo mi pripomenulo že sme sa s kamošou dohodli na výlet do Viedne. Skočíme aj do ZOO poskúšať nový tele-objektív ;)
Okej k ceste. Vyrazili sme tak 15:50 vtedajšieho času a došli sme domov okolo tej jednej. Čo je, v prepočte 22 hodín cesty. Čo je fakt super, čakali sme dlhšiu cestu.
Cestou nás stretla strašná búrka. To sme boli za Bukurešťou. Plus tie kopcovité zátačky, dážď, hmla, kamiony....hrôza.
Ale potom bolo fajn :) No dobre nebudem vám tu kecať o ceste, dám vam sem fotky z Bukurešti. Mám ich viac ale som taká unavená že sa mi ich viac nechce upraviť.
London disájn árt stájl

Кучета в Варна (Psy vo Varne)

24. července 2012 v 10:52 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Tak niečo štvornohé. Zvieratá moc nefotím, nemám na to objektív, tak aspoň dáke fotky. Niektore sú menej vydarené.

Pod drobnohľadom

23. července 2012 v 10:42 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me
Včera som sa nudila tak som fotila v makre všetko na vôkol.
No, tá prvá je ešte taka moc nemakrovitá :D

Druhý a N-tý deň

20. července 2012 v 15:39 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Keci na psychiku
Takže nie neutopila som sa. Veď som pomaly ani nemala čas sa kúpať. A preto sem vlastne ani nedávam pravideľne fotky. Tak ale na čo kopec článkou, scucnem to.
Momentálny status: je tu fajn, prívetiví ľudia, všade Ruské autobusy, už viem čítať v azbuke a dohovoriť sa, zamilovala som sa do jednoho aziata, rozrezané končatiny, môžem si založiť botanickú záhradu z tých chalúch čo sa mi zapletú to vlasov.

1. deň (Rumunsko, Bulharsko)

16. července 2012 v 0:17 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Keci na psychiku

Takže vyrazili sme 14:50, na miesto sme prišli 13:50. Strašne dlho sme meditovali prečo je v Rumunsku v noci 23:15, keď na všetkých iných hodinách v meste bolo 00:15. Napadol nás posun ale nešlo nám to do hlavy. A keď sme si pripustili, že to tak môže byť, dáko nám to s naším letným časom nevychádzalo. Od dneška poobedia už viem ako to je. Áno sme v inom časovom pásme. Sranda. Ešte nikdy som nebola mimo +1h.
Tak, dávam vám sem pár fotiek z prvého dňa. Som unavená (tu už je 1 hodina ráno) lebo od 14:50 som spala len pár minút. Som slaná, lebo som sa už stihla vyblázniť v mori. Som skrátka zničená.

Аз отивам в България :D

13. července 2012 v 22:10 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Keci na psychiku
Áno je to tak. Zajtra odchádzam do Bulharska na dva týždne. Strašne moc sa neteším na cestu. 16 hodín v tomto teple cestovať. Oh God, why? -.-
Teraz cez prázdiny aspoň nikomu nemusím vysvetlovať prečo tam idem, kedže každý si myslí že idem do Bulharska na dovolenku. Ha. Omyl. Nejdem. Idem tam z toho istého dôvodu ako minulý rok do Čiernej Hory. Až na to, že to bolo v apríli, takže som musela vysvetlovať. Ale bolo tam fajne. Čo mi pripomína že nabudúci apríl ideme do Čiernej Hory tiež. Teraz však musím zvládnuť Bulharsko. Idem tam len ja a mamin priateľ. To dopadne. Pozabíjame sa za tie dva týždne. Stačilo mi, keď sme šli na jar na víkend do Slovinska len my dvaja. No, už to vidím na : bitka, pivo, bitka, pivo, pláž, bitka, pivo...No dobre. Idem sa pobaliť. Zajtra odjíždíme a ja vám sľúbujem že budem veeela fotiť. Moju lásku strčím na nabíjačku, aby bola ráno v plnom prúde, vyčistím si kartu a zbalím notebook. Ten si tam berem, takže ak ste si mysleli že tento článok píšem preto, že tu nebudem, mýlite sa :D Budem >:D

Späť v makre

10. července 2012 v 14:45 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Foto by me

Tieto fotky sú staršie , lebo mám problémy s SD kartami, takže som ich musela "opravovať". Najprv som myslela že sa mi to nepodarí a na poslednú chvíľku pred defragmentovaním sa mi to podarilo :D Potom som ich ešte musela dostať do správneho súboru lebo henten bol taký divný :D No nič, tak tu sú tie fotky.
Najčastejšie som fotila lienku, robila mi modelku na plný úväzok :P

Marin a Lamei

5. července 2012 v 21:43 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Píšem
Takže, čo som sem dala to moje jedno úbohé dielo, celkom sa vám páčilo a chceli ste ďalšie.
Tak vám sem dávam moju školskú prácu.
Zadanie znelo : Vymyslite si tragédiu ako bola pyramos a thisbé len v modernom duchu.
Tak som to dáko splieskala. Nič moc.
Má to dej ale kedže to je napísané tým divným štýlom, tak to čítajte pomaly inak to nepochopíte :D
Zaradila som to do témy týždňa,
kedže nikdo z vás sa nedozvie prečo Lamei zmyzla. :P

Lamei bola krásna a prirodzená, ako málo ktorá žena v týchto časoch,
niet divu že Marin mal od prvého videnia pre ňu slabosť.
Ich láske však temná minulosť bránila, Marin totíž raz už zaľúbený bol.
Veľká láska to bola, no osud to chcel inak. Žena umrela.
Jej obraz však spoznal o pár rokov, v náhodnej žene v bielych šatách.
Oslovil ju a šlo to samo. No teraz sa bál, že stratí aj druhú.
On totíž vrahov chytal a jeden mu stále unikal. Pekný pozdrav mu zanechal,
kde jeho snom byť šťastným, bráni vrahovo slovo- pod zem zamece, na čom mu záležalo
záleží a bude záležať. Preto sa bál dať lásku najavo aj navôkol seba.
Lamei teda navrhla, že utečú ďaleko, kde po nich nezostane len mŕtve telo.
Dobre si to premysleli. Dohodli sa teda, že v nedeľu lietadlo skoré chytia,
keď Marin archívne zložky odovzdá spolu s výbavou policajta.
Lamei zbohom rodine dala, no slovka o pláne nepovedala,
kedže nevedomosť je pre nich lepšia. Marin sa rozlúčil s mramorom, na cintoríne pri lese,
vybral sa domov a oprášil kufre. Zavolal Lamei, no nedvíha- no žiadna zlá predtucha.
Hlavou si len dobré veci nechal premávať, keď kufre do auta nakladal.
Ešte staré miesto prehľadal, kde bývali ponožky. Pod doskou klasicky,
devina sa válala. Nebude ju už potrebovať. Cestou na letisko odovzdá ju-
len by strašil drahú svoju. Volal znova, no len cyklické pípanie. Tu zrazu konečne odpoveď.
Zvoní mobil a on sa teší. Zdvihne- ale hlas nespozná. Dýchať prestal.
Nie, zasa nie- hovorí si na ceste do márnice. Tam fotku ukážu mu, telo nikde-
no na ohorenom papieri, usmieva sa Lamei. Ževraj nehoda to bola. To je jasné.
To ho snáď sprevádza dáke prekliatie. Slzy v očiach, von vybehol.Za volant sadol a už sa veze-
nevie kam.Kde zastaviť ho napadne. A to prišlo skoro- to ho už na gatiach tlačilo púzdro.
Vytiahol starú priateľku a povie: "A ja som sa ťa chcel zbaviť? Prepáč,
môžeš mi to teda oplatiť". Zbraň odpovedala a zem zadunela.
Deň, dva dni, tri dni-nič sa s ním nedialo. Nik o ňom nevedel, len hmyz z blízkej zelene.
V tom mobil zvoní. Mucha bzučí. Mobil zvoní, mucha bzučí. Tu ozve sa Lamei:
Prepáč, je mi to ľúto. Vysvetlím ti ako to bolo-ja..." baterka sa vybila.
O týždeň Laime telefón zvoní. A už sa veze- do najbližšej márnice. Tam svojho milého vidí,
ani to že slzy roní, mu už nepovie, prečo tu vôbec leží.
Laima bola mŕtva z jej vnútra-svedomie ju zabilo, no telo ešte žilo. Sadla za volant,
a viezla sa dokým jej nenapadlo zastaviť. Tam vystúpila, postavila sa na kraj brala,
a výčitka ju dole ťahala. "Prepáč" bolo posledné slovo, pred krokom do prázdna.

Nepomenovaný koniec

4. července 2012 v 13:18 | Kureijī Kīra Kvakva^^ |  Píšem
Krátky príbeh na jednu stranu zošita, čo som písala pred dvoma rokmi. Vôbec neviem písať, tak ale podelím sa oň. Neni dlhý ani krátky-je mega krátky. Rýchly a nepomenovaný koniec.
_____________________________
-Jedno pivo prosím!- ozval sa zvučný, zachrípnutý a mierne zadychčaný hlas. Niet divu, po takej ceste by bol každý zadychčaný. Po stole sa prišmyklo pivo spolu s pohľadom zvedavého barmana. Pohľad, ktorý sa usídlil na roztrhanej košeli, mužovy neunikol.
-Zlý deň- odpovedal na túto reakciu muž v roztrhanej károvanej košeli a v špinavých, potom zapáchajúcích rifliach. "Zlý deň," zopakoval si pohŕdavo v mysli, "keby len jeden."
Dopil pivo, zlízol si penu z rýchlo zarastajúcej brady a hodil barmanovy dvojeuráčku s gestom "zvyšok si nechajte". Nemal na rozdávanie, no nedať tringelt by okrem roztrhanej košele bolo moc podozrivé, najmä v tejto časti mesta. V nej sa chudobní ťažko uživia. A preto sem šiel. Tu ho nik hľadať nebude. Luxusné lústre, bohato zdobené stoly a stoličky-naňho moc gíčové, ale ideálny úkryt. Keby len vedel pred čím uteká. Pred sebou? Pred manželkou? Nie. Jedine tieto dve osoby na svete ho maju radi. Pred šéfkou? Pri tejto myšlienke sa mu vybavil obraz tučnej babizne v kostímčeku a kde tu trčí to sádielko. Hneď ho striaslo. Teplo však číhalo vonku, keď vyšiel z klimatizoveného baru. Zasa sa mu naskytol ten pohľad, ktorý mal pred vstupom do baru. Po ulici sa premávajú drahé autá, postavené domy ako z nákresov a on? Čo má on? Mastné vlasy a pomaly končiacu kreditku. Prechádzal sa po tomto opaku diery až dokým samo slnko nezvládlo tento pohľad a zašlo. Premýšlal, či má zmysel ešte utekať. V tom ho ožiarilo svetlo. Teda dokonca dve svetlá vedľa seba rýchlo rútiace sa smerom knemu.
Po chvíľke sa rozhodlo zaňho.